Jenny Nordberg: Tajný život afghánských dívek

Kto by to bol povedal, že afgánské rodiny majú v genderovej otázke omnoho menšie predsudky ako napríklad takí Američania? Že sa vám toto vyjadrenie akosi nezdá? No áno, také jednoduché to v moslimskej kultúre nie je. 

Ale zaujímavé je, že pokiaľ ide o deti, Afgánci vnímajú človeka pred dosiahnutím pohlavnej zrelosti ako "bezpohlavného jedinca". Zatiaľ čo západný svet je občas až posadnutý rozvíjaním genderovej identity detí už od plienok.




Investigatívna žurnalistka Jenny Nordberg vo svojej knihe Tajný život afghánských dívek približuje zaujímavý moslimský zvyk prezliekať dcéry za synov. V niektorých situáciách, kedy napríklad rodina (ktorá má len dcéry) potrebuje výpomoc s chlapčenskými prácami, prezlečie svoju maloletú dcéru do nohavíc, ostrihá jej vlasy, dá jej chlapčenské meno a príbuzným a okoliu oznámi, že sa im narodil syn. Ako dievča by im totiž nemohla pomáhať v rodinnom podniku.

K takémuto čudesnému prerodu potomka z dievčaťa na chlapca sa uchyľujú aj rodičia, ktorí napríklad pre svojho jediného syna potrebujú ochrancu či kamaráta. Sestra teda nahrádza rolu brata, dcéra rolu syna. Niektoré matky ale len túžia dopriať svojim dcéram aspoň na krátky čas pocit slobody. Chlapci majú totiž skoro všetko dovolené - môžu chodiť von sami bez doprovodu a užívať si tak detstvo podobné tomu, aké majú deti v západných krajinách.

Afgánske ženy v sprievode chlapca, zdroj: cnn.com

Pozoruhodné je, s akým stoickým pokojom prijímajú tieto prerody ostatné afgánské rodiny. Niekedy sú ženy, ktoré doteraz porodili len samé dcéry, dokonca nabádané, aby svoje dievčatá premenili na synov. Pretože tak sa žene údajne splní vrúcne želanie a nasledujúce tehotenstvo naozaj porodí mužského potomka. Zúfalé ženy, ktorých jedinou životnou úlohou je priviesť na svet dediča, urobia čokoľvek, len aby neboli zatratené. Drvivá väčšina obyvateľstva Afganistanu si stále myslí, že žena je tá, ktorá dokáže myšlienkami ovplyvniť pohlavie nenarodeného dieťaťa. Pokiaľ manželka rodí samé dcéry, v očiach muža je to mrcha, ktorá sa mu chce za niečo pomstiť. Žena je tak častokrát bitá nielen manželom, ale aj vlastnou nahnevanou svokrou.

Autorka svoju knihu vystavala na rozhovoroch so ženami, s ktorými sa stretla v obdobiach rokov 2010-2011 priamo v Afganistane. Svoje poznatky opiera o úctyhodné množstvo overiteľných zdrojov a rozprávanie obohacuje o zaujímavé porovnania situácie s vyspelými krajinami.

"Ženské tělo je manželovi vždycky k dispozici, nejen za účelem rozmnožování, ale i pro jeho potěšení, neboť mužská sexualita je vnímána jako chvályhodná a nezbytná věc. Obecný názor je, že pokud se žena nepodrobí, manžel by si mohl připadat frustrovaně a hledat jinde, co by v důsledku ohrozilo základ rodiny a tým i společnost jako takovou. ... V Americe nebylo znásilnění v manželství považováno ani v jedném státu za trestný čin až do roku 1993, ve Velké Británii do roku 1991."

Kniha však nie je len elaborátom o tom, ako najlepšie prezliecť dievča za chlapca, či ako bojovať za ženské práva. Autorka si dala naozaj záležať a čitateľa núti premýšľať napríklad nad prínosom humanitárnych organizácií (ak si myslíte, že ich chváli, mýlite sa) či nad umením zahraničných médií medializovať pokrivenú pravdu.

"Poté, co dlouhé roky pozorovali a do značné míry také ignorovali brutální zacházení talibánců se ženami, panuje nyní mezi cizinci konsenzus, který velí, že je nutné pro Afghánky co nejrychleji zajistit co největší míru rovnosti podle západního modelu."

Pre mňa bola rozhodne najzaujímavejšia pasáž o homosexualite a o tom, prečo sa moslimské kultúry boja vzdelaných žien. Nikdy som si neuvedomila, že v ich svete tieto dve témy úzko súvisia. A taktiež ma šokovala ich definícia homosexuála (tú definíciu neprezradím, nechcem vás pripraviť o zážitok z poznania).

"Vzdělání žen, stejně jako všechna ženská práva, platilo za mrzkou, smrtelně jedovatou představu, jež měla v důsedku zničit samotný základ afghánské kultury a životního stylu. Moc vždycky patřila těm, kteří ovládali ženská těla, a tím pádem i prvopočátek života. Staré afghánské výrazy zan, zar wá, zamín shrnují osobní vlastnictví muže, které je neustále ohroženo a kvůli němuž se tradičně sahalo po zbraních: ženy, zlato a půda. V tomto pořadí."

Dielo je zakončené zamyslením sa nad riešením práv žien v moslimských krajinách. Zatiaľ čo západné krajiny chcú problematiku riešiť priamou podporou nežného pohlavia, autorka na to ide od lesa: "Muži jsou klíčem k infiltraci a podkopávání patriarchátu."

Kniha je jednou z najlepších literárnych reportáží, aké som čítala, a tak je len samozrejmé, že ju budem všade a každému len a len odporúčať.

Petra